Už veľa rokov je v práci, ktorá ho neuspokojuje. Robí v nej preto, aby si zarobil na živobytie. Proste práca v zamestnaní bez hlbšieho naplnenia a navyše tá práca ho už nielen nebaví alebo obrazne povedané „vysáva z neho dušu“.

Určite niekoho v takej situácii poznáte a možno Ste v nej aj sami. Podľa celosvetového prieskumu od Gallup až 85 % zamestnancov nemá rado svoju prácu.

Prečo máme taký problém opustiť to, čo nám nevyhovuje?

Niekedy preto, lebo nevieme čo iné by sme mali robiť. O tom čo v takej situácii som písal v článku: Ako konečne nájsť svoje POSLANIE – a tým získať zlatý kľúč k vnútornej spokojnosti?.

Niekedy je to ale preto, lebo sa bojíme či by sme sa tým uživili, alebo nechceme „zahodiť“ všetko to vzdelanie a skúsenosti, ktoré máme. Alebo proste máme obavy ako by sme tú obrovskú zmenu zvládli. Prípadne čo ak to nebude také aké som si to vysníval?

Spoločným menovateľom týchto dôvodov je „Lebo máme strach“. Tento strach nám hovorí: „Síce to čo máš nie je dobré, ale čo ak to nové bude ešte horšie? Čo ak sa mi to nepodarí alebo s tým potom nebudem spokojný?

Pozor ale na utekanie pred životnými lekciami. Napr. niekto má šéfa, ktorý ho/ju nedoceňuje a správa sa k nemu/nej ako k menejcennému. Potom zmení zamestnanie a tam natrafí na úplne charakterovo podobného šéfa. Tu bude skôr treba najskôr popracovať na svojej sebahodnote, inak sa táto situácia bude opakovať, až kým ju nezvládneme.

Pri rozmýšľaní o strachu ma často napadne výrok Marka Twaina:

„Som starý muž a v živote som mal veľké množstvo starostí, ale väčšina z nich sa nakoniec nikdy nestala.“

Trápime sa vo svojej hlave omnoho viac kvôli potencionálnym starostiam, ako kvôli tým, čo reálne nastali. Na mňa to určite platí a preto ma tento výrok, keď som ho prvý krát počul tak veľmi „zasiahol“.

Strach náš starodávny spoločník

Strach je na jednej strane užitočný nástroj, ktorý má zabezpečiť naše prežitie. Má ho na starosti vývojovo veľmi stará časť nášho mozgu (Amygdala a Hypotalamus). Pochádza z dávnych dôb, keď sme v živote riešili úplne iné veci ako dnes. Išlo hlavne o fyzické prežitie. Stále nám slúži dobre aj dnes, napr. v prípadoch, aby sme neskočili pod auto alebo si dávali pozor a nespadli na turistike z útesu.

Strach v súčasnosti ale v omnoho väčšej miere prežívame pri veciach, kde nejde o fyzické prežitie. Ide napr. o strach zo zlyhania, strach čo si druhí o nás pomyslia, strach, že nepodám dobrý výkon, strach, že ma nebudú mať ostatní ľudia radi…

Poďme sa pozrieť teraz na takýto druhý prípad. Keď nejde o fyzické ohrozenie, ale máme napr. strach urobiť dôležitú životnú zmenu v oblasti povolania. Zmeniť zamestnanie, ísť na „voľnú nohu“, úplne zmeniť profesiu, začať podnikať…

Ako vtedy so strachom naložiť? Nezabránime strachu vzniknúť! To je prirodzená reakcia, ktorú neovplyvníme. Dôležité ale je, čo potom ďalej.

Ako sa postaviť k strachu pri urobení dôležitej životnej zmeny?

Na výber máme rôzne reakcie. Poďme si ich rozobrať:

1. môžeme sa strachom nehať paralyzovať.

Prvá možnosť je jasná. Kvôli strachu sa k žiadnej zmene alebo ku konkrétnej akcii neodhodláme. Len pri pohľade späť budeme ľutovať, do čoho sme sa mali odvážiť a čo vyskúšať.

2. môžeme strach zatlačiť do úzadia ako nepríjemnú vec, ale napriek tomu začať konať.

Pri bode dva je to z hľadiska dosiahnutia cieľa lepšie, lebo sa na cestu vydáme. Ak ale strach potlačíme alebo s ním budeme bojovať, tak nám počas našej cesty môže „narobiť problémy“. Potláčané emócie môžu s ešte väčšou silou udrieť, keď sa to najmenej hodí. Navyše potláčané emócie negatívne ovplyvňujú aj naše fyzické zdravie.

Tak s týmto mám bohaté skúsenosti :-). Už od detstva som zvykol strach ale aj iné nepríjemné emócie potláčať. Síce som ich nemal na očiach ale oni skryte pôsobili a odrážalo sa to na mojom zdraví. Nie až tak dávno som s tým začal vedome pracovať a bol som až zhrozený do akých rozmerov to u mňa narástlo.

Pri mužoch sa to vyskytuje častejšie. Chlapci predsa neplačú a sú odvážni.

3. môžeme prijať existenciu strachu ako prirodzenej súčasti pustenia sa do niečoho nového, neznámeho a začať konať.

Pri bode tri si uvedomíme, že strach máme, ale príjmeme ho ako súčasť procesu. Aj keď ho budeme cítiť a uvedomovať si, tak nás to nezastaví.

Môžeme si povedať: „Je to v poriadku cítiť strach, keď sa púšťam do niečoho nového neznámeho. Priznávam že ho cítim a dovoľujem si mať strach, ale nedovolím mu ovládnuť ma.“

4. môžeme ho prijať a zároveň sa naňho bližšie pozrieť a analyzovať. A potom začať konať.

Tu tiež strach najprv prijmeme ako prirodzenú súčasť procesu púšťania sa do niečoho neznámeho.

Potom sa ale snažíme pochopiť, čoho presne sa vlastne bojíme. Čo konkrétne by mohlo nastať, ak by sa náš strach naplnil? Aké vieme spraviť kroky, aby sa to nestalo, alebo sa aspoň zmenšili potenciálne dopady keby sa to stalo?

Väčšinou, keď si takto priamo rozanalyzujeme náš strach, tak zistíme, že to vôbec nie je také strašné ako sme si mysleli. A že keby sa to aj stalo, tak je možná aspoň čiastočná náprava.

Takže postup podľa posledného bodu nám vie pomôcť prekonať nečinnosť a zároveň lepšie pochopiť náš strach.

Tim Ferriss vyvinul metódu – Fear setting (tu je TED video – určite odporúčam pozrieť), ktorá nám vie krásne pomôcť pozrieť sa na naše strachy.

Takže s využitím tejto metódy sa nevrháme do akcie bezhlavo napriek strachu (čo je samozrejme tiež nie dobré), ale pochopíme, čoho konkrétne sa bojíme a čo vieme urobiť, aby sa tento potencionálny negatívny výsledok nestal alebo minimalizoval. Môže samozrejme existovať aj situácia, že na zmenu ešte nie sme pripravení (často krát tomu ale tak nie je).

Táto métoda ale ide ešte ďalej. Pozerá sa aj na cenu nečinnosti. Ak sa napr. neodhodlám na odchod zo zamestnania, ktoré neznášam, čo to pre mňa bude znamenať v nasledujúcom roku, alebo 5 rokoch? Možno zistíte, že zotrvanie v neželanej situácii je omnoho horšie ako riziko z urobenia zmeny.

5. spracovanie strachu pomocou koucingu alebo terapie

Veľmi užitočné je aj zvážiť externú pomoc. Môžte sa objednať ku life-koučovi. Koučing vám pomôže pochopiť lepšie vašu situáciu a nájsť také riešenie, ktoré je pre vás najlepšie. Ako kouč vidím, že to naozaj funguje (a vidím to aj na sebe keď ja sám chodím ku koučovi) .

Získanie uvedomenia, zvýšenie sebadôvery a špecifikácia konkrétnych krokov je to čo najviac pomáha klientom pri koučingu v takýchto situáciách.

Ďalšia možnosť je ísť na terapiu, ktorá pracuje s emóciami. Môže to byť vhodné, ak sa za tým skrýva nejaká silná emočná trauma z minulosti (najčastejšie až z detstva), ktorú človek nevie sám spracovať.

Strach ako kompas

Strach sa prirodzene vyskytuje keď ideme urobiť niečo čo je mimo našej komfortnej zóny. Preto je užitočnejšie sa na strach zo zmeny, ktorú chceme vykonať sa treba pozrieť skôr ako na kompas.

Kompas, ktorý nám ukazuje na to, čo potrebujeme zvládnuť, aby sme sa v živote posunuli ďalej.

Nejde o to sa bez rozmyslu a ohľadu na riziká vrhať do neznámych vecí. Ide o to nájsť odvahu vtedy, keď cítime, že sa potrebujeme posunúť v živote ďalej alebo zvládnuť lekciu, ktorá na nás už dlho čaká.