Neznášal turistiku. Bolo pre neho trápenie chodiť do kopca. Až keď už bol hore, tak sa mu to páčilo.
Ale keby nemusel, tak na turistiku nejde. Avšak ako dieťa si to nevyberal. Proste „musel“.
A potom ako dospelý sa štveraniu po kopcoch vyhýbal. Iba ak tam išla lanovka.
Tento príbeh je pre mňa perfektnou ukážkou, ako nestačí, aby sa nám páčil iba cieľ.
Cesta samotná potrebuje dávať zmysel a ideálne aj baviť.
A potom aj to náročné, čo sa vyskytne počas cesty, zvládneme s uspokojením.
A ten cieľ, to vystúpenie na vrchol, je potom len zavŕšenie toho celého.
Ja osobne mám turistiku veľmi rád, ale určite by mi nedávalo zmysel a nebavilo niečo z toho, čo naopak dáva zmysel tomu človeku z úvodu, ktorý neznáša chodenie po horách.
Kráčame po rôznych cestách a venujeme sa rôznym činnostiam.
A preto má veľký zmysel zamyslieť a pocítiť:
„Ktoré cesty sú tie MOJE?“
„Po ktorých pôjdem s radosťou aj keď viem, že ma čakajú aj ťažké chvíle?“
Mne dáva zmysel a baví ma cesta kouča a konzultanta na voľnej nohe. Aj keď je to niekedy cesta náročná a neistá.
Možno vám príde užitočné odpovedať si na:
Ktoré z ciest, po ktorých kráčam mi dávajú zmysel, napriek tomu, že je to občas náročné?
A ktoré z tých, čo mi dávajú zmysel, ma navyše aj bavia?