Moja skúsenosť

Začnem hneď zostra najprv svojou skúsenosťou. Pracoval som vyše 8 rokov ako zamestnanec s klasickým fulltime úväzkom. Cez audítorskú sezónu to samozrejme nebol 8 hodinový pracovný deň ale niekedy aj o pár hodín viac. Potom nastal presun na „voľnú nohu“. To už je približne 10 rokov.

Na začiatku fungovania ako freelancer som sa automaticky snažil napodobiť ten pracovný režim, ktorý som poznal zo zamestnania. Takže po raňajkách za počítač a potom robiť s krátkymi prestávkami a obednou pauzou až do večera. Som vybavený dobrou sebadisciplínou a sebamotiváciou, takže mi to celkom išlo. Všimol som si ale, že:

• Snažil som sa pracovať aj vtedy, keď som bol unavený alebo mi to nešlo, lebo veď cez deň od 8.00 do 17.00 je čas na prácu.
• Pri dňoch, keď som bol len za počítačom, som bol rýchlejšie unavený. Výsledkom bolo, že aj keď som v druhej polovici dňa snažil normálne pracovať, reálny efekt bol slabý, hlavne ak išlo o mentálne náročné úlohy.
• Poobede tak ako u väčšiny ľudí prichádza na mňa útlm a práca bola vždy málo produktívna.
• V niektoré dni ako keby mal človek veľa energie a ide mu všetko od ruky. V iné je to opačne. Zotrvával som v snahe byť produktívny aj v týchto horších dňoch, ale výsledok nestál za veľa.
• U mňa je energia na prácu aj kreativita na maxime hneď ráno. Keď som si ju vyčerpal vybavovaním emailov a rutinnými činnosťami, potom tým „trpeli“ tie dôležité a kreativitu vyžadujúce aktivity.

Na základe týchto pozorovaní som začal robiť zmeny. Išlo to naozaj postupne po malých krokoch. Trvalo to možno aj pár rokov, kým som si našiel a zaviedol ten svoj vyhovujúci pracovný režim. A stále ešte pokračujem v hľadaní a v experimentovaní, čo by sa dalo zlepšiť (viac pozri článok – Ako som si vytvoril voľný čas – moja cesta k hyperproduktivite).

Ale čo zamestnanci?

„Dobre, Ty si si to mohol dovoliť. Čo ale ľudia pracujúci ako zamestnanci? Čo s tým urobia keď majú 8-hodinový pracovný deň (a to minimálne)?“

To ako funguje telo, mozog, pozornosť, aký je prirodzený rytmus sa nemení či je človek zamestnancom alebo je pánom svojho času.

Keď človek dlhodobo nezohľadňuje svoje prirodzené potreby, tak to bude mať negatívne dôsledky. Na zdravie, na psychickú pohodu. A v horšom prípade to môže viesť k chronickej únave a k „vyhoreniu“.

Je zaujímavé, že ja som si tie veci ako zamestnanec síce čiastočne uvedomoval, ale nevedel som si predstaviť, že by sa s tým dalo niečo robiť.

Odvtedy sa pohla doba a aj môj náhľad na tieto veci. Podľa mňa ani zamestnanec nie je bezmocný (viac ďalej v článku). Treba ale vziať do úvahy, že svoje názory v tomto v článku vzťahujem k mentálnej (nemanuálnej) práci. Takej kde je podstatou kreativita, koncentrácia, rozmýšľanie a vynaliezavosť. To je oblasť kde som strávil celý svoj pracovný život a ku ktorej sa viem zmysluplne vyjadriť. Napr. na manuálnu prácu za pásom sa bude vzťahovať iná „logika“ a iné reálne možnosti v praxi.

Širšia perspektíva

Po mojej osobnej skúsenosti sa na 8-hodinový pracovný deň poďme pozrieť z iných hľadísk.

1. MAKRO hľadisko

V Čechách a na Slovensku v tomto roku ubehlo 100 rokov od zavedenia 8-hodinovej pracovnej doby. V USA to začalo Fordom, ktorý 8 hodinový pracovný deň zaviedol v 1914. Je zaujímavé, že síce produktivita práce stále rastie, ale dĺžka pracovný času sa výnimkou malej zmeny v niektorých európskych krajinách odvtedy nepohla.

John Maynard Keynes v roku 1930 predpovedal, že o 100 rokov bude stačiť 15 hodinový pracovný týždeň. Moc sa netrafil, aj keď z hľadiska vývoja produktivity by to možné bez problémov bolo ako vidno z grafu nižšie.

Je síce len na výrobných pracovníkov, ale krásne vidno ako produktivita rástla (je to očistené o infláciu). A kontinuálny rast produktivity podobne bol aj pri kancelárskych pracovníkoch aj rôznych z iných hľadisk (akurát tento graf z wikipedie je voľne šíriteľný, preto som ho tu mohol použiť).

Nemusíme ani poznať presné čísla, aby sme si vedeli predstaviť, že produktivita sa za posledné desaťročia viacnásobne zvýšila. Či už u kancelárskych pracovníkov najmä vďaka masovému rozšíreniu počítačov od 90 rokov. Potom aj vďaka internetu a tomu čo umožnil: cloudovým službám, online komunikácii, atď… A pri výrobných pracovníkoch vďaka automatizácii, robotizácii a takisto aj výpočtovej technike. A pred dverami je umelá inteligencia.

A prečo sa vlastne neodrazila zvýšená produktivita do menšej potreby pracovať?

Je tam viacej faktorov. Jeden je, že zamestnanci preferujú čo najvyššie príjmy, aby si mohli kupovať viac vecí. A to aj na úkor voľného času. Ale aj toto sa mení a najviac tú tendenciu poznať v Európskych krajinách.

A ďalší, možno ešte významnamnejší faktor je nerovnomerné rozdeľovanie výhod zo zvýšenej produktivity. A to ako medzi vlastníkmi a zamestnancami, tak aj v rámci zamestnancov podľa jednotlivých príjmových skupín. Napr. podľa správy od Economic Policy Institute od roku 1978 platy vzrástli o 10,2 % po očistení o infláciu, kým za to isté obdobie to čo dostávajú CEO vzrástlo o neuveriteľných 937%. Sú to síce len údaje za USA a za úzku skupinu, ktorú predstavujú CEO veľkých firiem (v tej správe sú ale aj ďalšie štatistiky, z ktorých vidno narastajúcu nerovnomernosť vo vývoji príjmov), ale o narastajúcej nerovnosti počúvame stále aj z médií.

A ďalšia príčina bude aj to, že 8 hodín je relatívne znesiteľných. Takže to „volanie“ po skrátení nie je také intenzívne. Keď si predstavíme, že to bolo kedysi 12 až 16 hodín a 6 dní v týždni, niet divu, že vtedy volanie po zmene bolo veľmi intenzívne.

Už sa odnaúčam hodnotiť veci (a hlavne takéto komplexné) ako dobré alebo zlé, keďže sú tam možné rôzne perspektívy. Len konštatujem, že toto sú podľa mňa hlavné príčiny, prečo sa prakticky neznižovala dĺžka pracovného dňa za posledných 100 rokov.

2. Osemhodinový pracovný deň je neprirodzený

Pracovný deň „od do“ tak ako ho poznáme, nie je pre človeka prirodzený. Každý máme iný biologický rytmus. Typický príklad je ranné vtáča či nočná sova. Ale aj v rámci dňa máme rôzne výkyvy, ktoré nás ovplyvňujú a majú veľký vplyv ako na produktivitu, tak na to, ako sa cítime.

3. Pracovať príliš dlho je menej produktívne

Podľa psychológa a výskumníka v oblasti produktivity Andersa Ericssona máme limitovanú kapacitu pre sústredenú prácu, ktorá je za podľa jeho výskumov za deň spolu približne 4 až 5 hodín ( a to rozdelené v niekoľkých blokoch). Mozog má obmedzené kognitívne zdroje, ktoré môžeme použiť.

Alex Pang výskumník v tejto oblasti priamo tvrdí, že 4-hodinový pracovný deň je pre prácu, ktorá vyžaduje rozmýšľanie a koncentráciu najoptimálnejší. V knižke Rest: Why You Get More Done When You Work Less toto tvrdenie podkladá konkrétnymi príkladmi.

Aj ďalšie články a štúdie čo som videl ohľadom produktivity a dĺžky pracovného času uvádzajú, že štandardný 8 hodinový pracovný deň je spojený s nižšou produktivitou. Takže to vyzerá, že ani pre zamestnávateľov nemusí byť výhodné trvať na fixnom 8-hodinovom pracovnom dni. Minimálne nie pri zamestnaniach kde sa pracuje „hlavou“.

A produktivitu treba brať aj z hľadiska kvality výstupu nielen jeho objemu. Napr. keď kreatívci robia reklamu, je kľúčové najmä ako je nápaditá a nie len to že je hotová. Alebo keď je audítor únavený z dlhých hodín, tak mu skôr môžu uniknúť dôležité súvislosti.

Bola ale jedna štúdia z roku 2014 od spoločnosti Draugiem Group, ktorá bola s týmto čiastočne v rozpore. Tu zistili, že na produktivitu má väčší vplyv to, ako je štrukturovaný pracovný deň než jeho celková dĺžka. Ukázalo sa, že z hľadiska produktivity bolo najlepšie robiť si časté prestávky. Ideálny priemerný pomer práce a prestávky im vyšiel 52 minút pracovať a 17 minút oddychu.

Znie to zaujímavo, aj keď asi nie je dobrý nápad presne predpisovať, koľko by mali ľudia intenzívne pracovať a koľko potom oddychovať. Za prvé je to individuálne lebo je to len priemer veľa ľudí a za druhé ťažko asi odídeme z meetingu lebo máme mať pauzu. Je ale dobre sa sledovať. Keď človek cíti, že potrebuje pauzu, tak sa necítiť vinný z toho, že teraz štvrťhodinu nebudem pracovať. Kdesi som aj čítal ako nefajčiari závideli fajčiarom lebo tí mali častejšie prestávky, lebo si potrebovali ísť „zapáliť“.

Hľadal som na internete rôzne zdroje, koľko ľudia trávia počas pracovnej doby na nepracovných aktivitách. V priemere to bolo najmenej hodinu denne ale väčšinou to bolo niekde medzi jednou a dvomi hodinami. Časť zamestnancov ale trávi neproduktívne aj polovicu pracovného času. Išlo o prieskumy z UK a USA. Tieto nepracovné činnosti zahŕňajú neprekvapujúco sociálne siete, browsovanie po internete, nepracovné rozhovory s kolegami, kávičkovanie, fajčenie a pod.

Možno to je len reakcia ľudí, že potrebujú pauzu alebo to, že ich práca nebaví a nenapĺňa.

Všetky vyššie uvedené veci ale potvrdzujú, že pracovať produktívne každodenne 8 hodín bez väčších prerušení je fáma.

4. Hľadisko work-life balance

Tu sa už nebavíme o produktivite, ale o tom či 8-hodinový pracovný deň priemetnutý do 40-hodinového pracovného týždňa je vyhovujúci z hľadiska súčasných potrieb moderného človeka a rodiny.

Väčšinou je realita taká, že človeku počas pracovných dní okrem ďalších povinností už moc času nezostane. Sobota je určená na práce okolo domácnosti apod. a až nedeľa je naozaj deň, keď sa naplno venuje rodine a svojim záľubám.

Je to tak v poriadku? Keď to porovnáme s napr. 12-16 hodinovým pracovným dňom 6 dní v týždni tak je to v súčasnosti úžasné. Keď sa ale pozrieme ako to veľa ľudí vníma v súčasnosti, tak toho voľného mimopracovného času je málo, hlavne ako zoberieme do úvahy rodiny s deťmi.

Bránim sa nejakej generalizácii lebo toto je naozaj individuálna záležitosť. Nie je to tak ako v prípade napr. pri spánku kde prakticky pre každého je ideálna dĺžka 7-8 hodín. Pri dĺžke pracovného dňa má každý podľa svojich preferencií, životnej situácie svoj ideál, ktorý sa môže hodne líšiť od človeka k človeku.

Aký z toho plynie podľa mňa záver?

Pozriem sa na to z troch úrovní. Opäť pripomínam, že sa na vec pozerám (okrem bodu A.) z hľadiska mentálnej (nemanuálnej) práce, takej kde je podstatou kreativita, koncentrácia, rozmýšľanie, vynaliezavosť, keďže je to oblasť, v ktorej sa pohybujem a s ktorou mám skúsenosti.

A. Celospoločenská úroveň

Zo samotného dlhodobého vývoja produktivity skrátenie pracovného času malo byť možné, ale… Rôzne, častokrát protichodné záujmy rôznych skupín – zamestnanci, zamestnávatelia, štát. Možný vplyv globalizácie – relatívne ľahký presun výroby ale aj nemanuálnych činnostá inde. A aj pri všetkých možných druhoch zamestnaní, sú tie faktory čo by bolo treba zvážiť rozdielne. Pri niektorých druhoch povolaní, napr. v zdravotníctve, by pri skrátení doby mohol vzniknúť aj nepriaznivý celospoločenský dopad.

Keby som to mal zhrnúť „Nebude to také ľahké drahá.“

B. Úroveň firiem

Kde vidím možnosť ako začať a dosiahnuť reálne a pozitívne výsledky je od samotných firiem. Niektoré firmy už zaviedli (napr. Perpetual Guardian) a niektoré firmy testujú kratší pracovný deň. Napr. známy je prípad Amazonu, ktorý testuje na vybratej vzorke niekoľkých desiatok zamestnancov skrátený 30-hodinový pracovný týždeň (nie je to v SK). Aj keď tam je to spojené so znížením príjmu na 75%. Ak by tento model nemal byť spojený aj s poklesom produktivity, ale naopak s nárastom, neviem či je to to, čo chcú zamestnanci počuť.

Prístup zohľadňujúci prirodzený „dizajn“ človeka (z hľadiska prirodzených rytmov aj limitov sústredenej práce) vedie k zvýšenej produktivite. Takže je nielen v záujme zamestnancov, ale aj v záujme firiem. Typický win-win výsledok.

Tu mi napadajú dve cesty.

Prvá je v rámci súčasného 8-hodinového pracovného dňa. A to tak, že primerane časté a dostatočne dlhé prestávky by mali byť aj v záujme zvýšenia produktivity chápané ako prirodzená súčasť pracovnej doby. To znamená, že budú v rámci firemnej kultúry nielen „tolerované“ ale odporúčané.

Ako sme videli vyššie, časť pracovnej doby sa míňa na rôzne aktivity nesúvisiace s hlavnou prácou. Predstavte si obraz zamestnanca krčiaceho sa za počítačom ako si browsuje po internete lebo potrebuje vypnúť a je pritom vystresovaný z toho, aby ho niekto „nenačapal“. To asi neprispieva ani k jeho produktivite ani k jeho psychickej pohode. Na druhej strane ak sú zamestnanci podporovaní aby v primeranej miere vstali od počítača a išli sa vyvetrať alebo sa porozprávať s kolegami (lebo oddych pri browsovani za počítačom aj tak nie je plnohodnotným oddychom) tak je to výhodné pre obe strany.

Druhá je skrátenie pracovnej doby (alebo pracovného týždňa). Ak by to bolo správne nastavené, tak by produktivita dokonca mala vzrásť. Všetko sa dá zneužiť, takže tu by bol pre firmu kľúčový výber správnych ľudí. Takých, ktorí budú zodpovední, sebamotivovaní a vidia zmysel v svojej práci.

Keby takíto zamestnanci mali väčšiu flexibilitu a dôveru a najdôležitejšie by boli výsledky, sami by boli motivovaní čo najviac zmysluplnej práce spraviť čo najrýchlejšie. Mali by zodpovednosť ako trávia svoj pracovný čas. takže by si rozmysleli, načo ho naozaj vynaložia. Či aj na málo zmysluplné aktivity, ktorými predtým len vypĺňali svoj 8-hodinový pracovný deň.

Príčiny za zvýšením produktivity pri skrátení pracovnej sú podľa mňa dve.

Jedna je, že človek má limity v tom, koľko dokáže sústredene a intenzívne pracovať (viď bod 3 vyššie). Keď sa pravidelne tieto limity prekračujú, tak z dlhodobého hľadiska sa dosahuje nižšia produktivita. Extrémny prípad je vyhorenie.

A druhá, že viacej voľného času má pozitívny dopad na celkovú spokojnosť a motiváciu zamestnanca, čo by sa odrazilo na jeho lepších výkonoch.

C. Individuálne hľadisko – Poďme na to každý od seba

Ak je niekto freelancer alebo podnikateľ, vie si experimentovať so svojím pracovným časom a tým ako je štrukturovaný. Tak si môže nájsť optimum, kedy je najproduktívnejší.

Ja som napr. zistil, že pre mňa je najoptimálnejší v priemere 6-hodinový pracovný deň. A to ako z hľadiska work-life balance tak aj produktivity. Zvyknem ale pracovať dosť intenzívne, takže keď pri tomto nasadení robím dlhšie, tak to cítiť na výkone. To ale neznamená, že niekedy nepracujem dlhšie. Keď treba a keď mám chuť a energiu tak áno. A naopak keď mi to nejde a som unavený, ak je to len trochu možné, tak radšej načerpám sily ako sa nasilu snažiť málo produktívne pracovať.

Na začiatku pri rozbiehaní biznisu sa „do toho“ treba oprieť. Tie hodiny sú vtedy často nad rámec bežných 8 hodín. Človek je nadšený a ani keby mal skrytý rezervoár energie. Ak sa takto ale funguje príliš dlho, tak aj tu sa to odrazí na produktivite, inovatívnosti a zdraví.

Keď je niekto zamestnanec má síce obmedzenejší priestor na zmeny ale to neznamená že je bezmocný.

Aké sú možnosti?:

• Môže si v rámci danej pracovnej doby skúšať ako mu vyhovujú prestávky. Aké dlhé a ako strávené.
• Môže si nájsť firmu kde podporujú flexibilný pracovný čas, aby si zohľadnil svoj prirodzený rytmus.
• Môže sa snažiť vyjednať si skrátený pracovný čas alebo väčšiu flexibilitu. Tu je predpoklad, že zamestnanec je pre firmu dôležitý a naozaj podáva výkony.
• Môže si nájsť firmu, kde má možnosť byť pár dni do týždňa na home office alebo teleworking.
• Nakoniec si môže aj založiť vlastný biznis alebo byť freelencer.

V súčasnosti je menší pracovný úväzok spojený so zníženým príjmom. Ak ale človek dokáže byť počas kratšej doby produktívnejší ako by bol štandardne, tak na to nemusí byť dôvod. Napr. na homeoffice nemá toľko vyrušení a vie sa lepšie sústrediť a štrukturovať si prácu. Ak si to má zamestnanec dohodnúť na individuálnej báze, tak sa treba vedieť predať a zároveň firme naozaj poskytnúť hodnotu, aby to bolo pre obe strany prínosné.

Univerzálne závery sa ťažko robia lebo každý sme individualita, nachádzame sa v inej situácii, v inej životnej fáze. Isté ale je, že súčasná doba praje viac ako kedykoľvek predtým, rôznym flexibilným a inovatívnym riešenia ohľadom pracovnej doby a pracovného režimu.

Aká je pre Vás ideálna dĺžka pracovného dňa? Aká je z hľadiska produktivity a aká z hľadiska ideálneho životného štýlu? Budem rád ak mi napíšete o Vašich skúsenostiach a postrehoch.